Adversity, despair and force/weakness

Zahmlievalo sa mi pred očami. Ústa som mala pootvorené, pery i hrdlo vyschnuté. Ako púšť. Každý nádych ma nepríjemne škrábal. Nenapila som sa. Nemala som záujem ani len natiahnúť ruku po vodu stojacu na nočnom stolíku. Potiahla som nosom. Zapchatým. Slzy stekajúce až na vankúš pomaly zaschínali a na lícach mi zanechávali chladné slané stopy. Snažila som sa po nich prejsť skrehnutými prstami. Krásnu líniu som nemohla dodržať, mäkké vankúšiky prstov sa mihali po líci. Netriasli sa mi len ruky, celá som s triaškou ležala v posteli, potichu, bolo počuť len ťažké, pravidelné dýchanie, občasný vzlyk či jemne dusivé zakašlanie. V celom dome už nebolo ani živej duše, dokonca aj ulica mlčala.
Postavila som sa a prešla k oknu. Nič. Obloha mala indigovú farbu, namiesto žiariacich hviezd sa ponúkal pohľad na tmavé šedivé mračná plávajúce na tomto nebeskom mori. Ani mesiac. Mesiačik. Žiadne svetlo. Ani len z pouličnej lampy. Pochmúrna noc. Prebdená noc. "Dobrú noc."
Začala hrať pesnička. Slzy obnovili svoju zaschnutú trasu. Zavrela som oči. Spi, prikazovala som si, bude to v poriadku. Ďalší vzlyk, ďalšie riečky, prameniace v opuchnutých očiach, tečúce dole po lícnych kostiach, cez sánku, vlievajúce sa do mokrých fľakov na vankúši. Oči som opäť otvorila.
Pochmúrna noc. Prebdená...
"Dobrú noc."